Scholtz

Ján Juraj (1768) bol študovaný človek. V Giraltovciach sa začal učiť počiatky vied a klavír u Ondreja Adamyho. Potom v Bardejove u kantora nemeckej hudby Schettonku a Gabryniho (donát za 2 roky), pokračoval v Prešove u učiteľa muziky Martina Tomazyho. Pod vedením Molitorisa, Valeitnera a Mayera 5 rokov zbieral vedomosti z rôznych odvetví. Maďarčinu sa učil v Lučenci, odkiaľ po dvoch mesiacoch odišiel do artik. cirkvi v Ábelovej, kde ho pozvali za učiteľa. Pôsobil tam rok aj dva mesiace, potom prijal vokátor artik. cirkvi v Sennom. Po 6 ročnom pôsobení, do 10. augusta 1792, ho povolali do slatinskej cirkvi.

Ján Juraj sa oženil s Annou Thurzo a usadili sa v obci Zvolenská Slatina (okr. Zvolen). Ján Juraj tu pôsobil 38 rokov ako učiteľ (rektor) a notár. V matrikách je uvádzaný s titulovaním Humanissimo.

V súpise z r. 1828 nie je Scholtz v Slatine uvedený.

Poznatky o živote Jána Juraja Scholtza som získal zo Zvolenskej Slatiny od pani starostky Klimentovej a pani Pavlíkovej, bývalej kronikárky.

Ján Juraj a Anna bývali v novo postavenej murovanej škole a mali 5 detí: Mária (24.10.1793, zom. malá), Mária (29.7.1796) vyd. Hurrayová, Ján (15.5.1799), Johana (26.2.1803) a Samuel (5.9.1805). Ján Juraj zomrel 62 ročný 21.9.1830. Pochovaný je na miestnom cintoríne.

Mária (1796) sa 21.1.1822 vydala za čižmára Martina Hurraya z obce Uderiná. Tu priezvisko Scholtz v línii našich predkov končí.

Ján (1799) sa oženil so Zuzanou Sprengerovou a mali dcéru Annu (11.5.1832). Potom sa ich stopa stráca.

Samuel (1805) sa oženil s Karolínou Bakayovou (Baka), najskôr žili v obci Závada (pri Modrom Kameni) a od r. 1840 v obci Hrochoť (okres B. Bystrica). Samuel bol učiteľ (Ludirektor) v Závade a Hrochoti. Bol aj notár. Samuel a Karolína mali deti: Samuel Jozef (19.3.1834), Mária Karolína (25.6.1835), Imrich Ludvík (5.11.1837), Samuel (29.12.1840), Ján Juraj (29.4.1843). 

Otec Samuel v Hrochoti pôsobil spolu s tamojším farárom Andrejom Sládkovičom Braxatoricom v období 1847-1856. V r. 1849 boli spolu zatknutí a hrozilo im, že budú obesení za to, že sú panslávi. Nakoniec to dobre pre nich skončilo. Samuel zomrel 79 ročný 20.10.1884 v Hrochoti v dome č. 110.
Ján Juraj (1843) sa 14.1.1869 oženil s Albertínou Annou Krmanovou, dcérou Daniela Krmana, ev. a.v. farára v Kraskove. Ján Juraj v tom čase pôsobil ako učiteľ na ev. škole v Kyjaticiach. V r. 1871 sa presťahovali do obce Malé Teriakovce. Ján Juraj a Albertína mali deti: Ján Samuel Ludvik (17.1.1870), Božena Amália (14.12.1871, zom. malá), Emília Karolína (12.3.1876), Pavel Ján Samuel (26.3.1879). Mama Albertína bola učiteľka v Teriakovciach. Šolcovci sa priatelili s Hurrayovcami z Kyjatíc, lebo otcovia Ján Juraj Šolc a Ján M. Hurray boli bratranci a vzdelaní evanjelici.
Pavel Ján Samuel (1879) sa oženil s Margitou Polereckou a mali viac detí, zatiaľ vieme len o najmladšom synovi Dušanovi (7.1.1923).
Pavel študoval teológiu na Prešovskom kolégiu, ale v r. 1900 ho spolu s 5 študentami vylúčili zo školy, lebo sa spoločne odfotografovali a fotografie podpísali po slovensky. Pôsobil ako kaplán v Békešskej Čabe a v roku 1904 ho zvolili za farára v Háji v Turci, kde pôsobil do odchodu na dôchodok v roku 1947. V r. 1932 vydal knihu Dejiny cirkvi ev. a. Hájskej. Učil náboženstvo a venoval sa osvetovej práci. Počas druhej svetovej vojny sa podieľal na záchrane rasovo prenasledovaných občanov. Jeho osobný fond je uložený v Slovenskej národnej knižnici. Pavel s manželkou Margitou a synom Dušanom sú pochovaní na Národnom cintoríne v Martine.

Syn Dušan navštevoval meštianku v Martine, potom študoval na gymnáziu v Kremnici a na Vysokej škole obchodnej v Bratislave. Počas štúdia sa zapojil do odbojovej činnosti, v jeseni 1944 ako dobrovoľník odišiel do SNP a 28. 10. 1944 prešiel z Ľubietovej do hôr. Bol veliteľom 6. oddielu 1. československej partizánskej brigády J. V. Stalina. Brigáda bránila západné svahy Veľkej Fatry. Ochorel a zomrel v bunkri v horách na následky vyčerpania 16.1.1945. V roku 1947 mu udelili titul inžinier in memoriam. 

* * *

Scholtz na Spiši
Priezvisko Scholtz bolo rozšírené na území východného Slovenska. V prípade, ak nositelia tohto priezviska pochádzali z rôznych miest, tak predpokladám, že sa zväčša jednalo o osoby, ktoré neboli príbuzné.

Levoča a Matejovce
Dom Majstra Pavla v Levoči v roku 1588 prebudoval vtedajší majiteľ Pavol Scholtz. Dostaval renesančnú časť dvorového krídla a murovaný zadný trakt.V Levoči boli Scholtzovci rozšírení na začiatku 18. st. Svoje rodiny tu mali otcovia Bartolomej, Ján, Jakub, Juraj, Peter a Tomáš.Ján Scholtz sa narodil 5.5.1760 v Levoči (zom. 13. 7. 1827 Matejovce), záznam o narodení zatiaľ nepoznáme a tak nevieme, kto boli rodičia. Navštevoval školu v Gemerskej Panici, študoval na gymnáziu v Levoči a v Bratislave a na univerzite v Jene. Od 14. 5.1786 do roku 1827 bol evanjelickým farárom v Matejovciach. Známy je aj ako historik. Nič z jeho rukopisov nevyšlo tlačou. V päťzväzkovom rukopise zhromaždil pramenný materiál k dejinám reformácie na Spiši do roku 1817. V dvoch zväzkoch podal biografie evanjelických kňazov Bratstva 24 spišských miest. V roku 1801 vypracoval Familienbuch Matejoviec. Jeho manželkou bola Anna Zuzana Roxerová a mali 6 detí: Johanna (2.3.1790), Karolína (3.8.1792), Karolína (25.7.1794), Karol August (14.3.1799, zom. 30.3.1881), Johann Eduard (1.9.1803) a Ludovica Amalia (25.10.1810). Syn Karol August (1799) bol podnikateľ. Oženil sa v roku 1825 so Zuzanou Julianou Raabovou (12. 2. 1809 – 1868) a mali deti: Juliana Hermína (24. 9. 1826 – 19. 8. 1918), Ján Emil (22. 6. 1828 – 16. 8. 1910), Adelina Augusta (7. 10. 1831), Mária Karolína (4. 2. 1833) a Arpád Karol (5. 12. 1841 – 25. 2. 1848). V tridsiatych rokoch 19. st. viedol obchod s poľnohospodárskym železiarskym tovarom. V r. 1845 začal v jednoduchých podmienkach s tromi pracovníkmi ručne vyrábať česáky na kone a dobytok a kravské zvonce. Z dielne neskôr vznikla Scholtzova továreň na kovové náradie potrebné v domácnostiach a poľnohospodárske stroje. Od nástupu syna Jána Emila (1828) v roku 1848 začala dielňa prosperovať. Ján Emil rozšíril výrobu o pocínovaný a pozinkovaný tovar pre potreby domácnosti. V roku 1901 na medzinárodnej súťaži v Budapešti získala firma zlatú medailu za vyorávač zemiakov.
Počas I. a II. svetovej vojny firma C. A. Scholtz vyrábala rôzny vojenský materiál ako šálky, prilby, granáty. V r. 1945 bola firma znárodnená. Potom vystupovala pod značkou Tatramat Matejovce a vyrábali tam automatické práčky.

Scholtzovci žili v Matejovciach aj pred príchodom Jána v r. 1786. Tobiáš Scholtz s manželkou Katarínou mali deti: Katarína (15.4.1739), Zuzana (20.12.1741), Eva (2.1.1747), Ján (12.2.1750) a Martin (23.9.1756).

Spišská Belá
Farári cirkevného zboru Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania v Spišskej Belej:

Ján Scholtz bol kazateľom Spišskej Belej v r. 1558 – 1593. Narodil sa v Ružbachoch. Najprv bol diakonom, potom v r. 1546 pomocným kazateľom vo Vrbove, neskôr farárom v Ľubovni. Po odchode Vavrinca Serpilia do Levoče sa dostal do Belej ako farár. Dňa 16. novembra 1562 ho na konvente v Tvarožnej zvolili za seniora. Po dvoch rokoch na tento úrad rezignoval slovami: "Keby mi vyplatili 100 florénov, nemohol by som si ich zobrať, lebo ja viem, aká námaha a úsilie hneď nato nasleduje". Ako senior zaviedol v 24 mestách spoločné vierovyznanie. Nevedel sa zmieriť s odvodmi z úrody, ktoré nariadil ľubovniansky starosta, a to mu spôsobilo veľa nepríjemností. Zomrel 26. 6. 1593.

Matej Praetorius Scholtz bol kazateľom Spišskej Belej v r. 1603 – 1607. Narodil sa v Spišskej Novej Vsi. Ako farár začínal vo Vrbove. V r. 1599 bol zvolený za konseniora v Ruskinovciach. Do Belej ho preložili v r. 1602, ale farské služby začal vykonávať až v r. 1603. V r. 1607 vypukol na fare požiar, v dôsledku ktorého vyhorelo celé mestečko. Po tejto udalosti požiadal o preloženie do Chmeľnice.

Priezvisko Scholtz je zaznamenané v matrike narodených už na začiatku 17. st. Mikuláš krstil dcéru Annu 25.4.1609.

Chirurgovia:

V r. 1773 bol pre 1800 obyvateľov v Spišskej Belej Ján Scholtz jedným z dvoch chirurgov. Bol bezdetný, bez vlastného domu a neplatiaci daň. Zmienka o ňom je aj v r. 1777.
V r. 1928 bol richtárom Ladislav Scholtz.

V Spišskej Belej žila pred prechodom frontu (1945) silná menšina nemeckej národnosti a tvorila rozhodujúcu časť občanov odvlečených do ruského zajatia. V zozname odvlečených zo Spišskej Belej sú:
Gustav Scholtz nar. ? Spišská Belá, odvlečený vo februári 1945
Július Scholtz nar. 25. 1. 1915, Spišská Belá, odvlečený vo februári 1945.

Spišská Nová Ves
Meštiansky znak na stene objektu Spišskej knižnice v dome č. 28 v Letnej ulici dokumentuje skutočnosť, že dom v polovici 18. storočia vlastnil Andrej Scholtz. V strede meštianskeho znaku sa nachádza symbol mäsiarov - hlava býka a mäsiarska sekera. Znak je datovaný rokom 1753, čo znamená, že vtedajší majiteľ domu Andrej Scholtz nechal objekt barokovo prestavať v polovici 18. storočia. V písomných prameňoch z poslednej tretiny 18. storočia sa stretávame s menom mäsiara Andreja Scholtza v súvislosti s dvomi domami na Zimnom riadku - č. 49 (ako podnájomník) a 63 (ako majiteľ). Znamená to, že vtedy už dom č. 28 nevlastnil.

Obuvnícky majster András Scholcz a Julianna Kramarcsíková mali syna Alberta (5.6.1846), ktorý vyštudoval za učiteľa. V r. 1872 nastúpil na post pomocného učiteľa na hlavnom evanjelickom gymnáziu v Budapešti. V roku 1873 zložil učiteľskú skúšku z maďarského jazyka, dejepisu a zemepisu, a od školského roku 1874/75 sa stal riadnym učiteľom gymnázia. Učil prevažne zemepis, ale aj latinský jazyk. Počas jeho 28–ročného pôsobenia na budapeštianskom gymnáziu vydal aj niekoľko maďarsky písaných zemepisných učebníc, ktoré sa na školách používali dlhé desaťročia a neskôr vyšli aj ich ďalšie opravené vydania. Scholtz počas pôsobenia na škole niekoľkokrát vážne ochorel. Na gymnáziu učil do 15. marca 1900, kedy po dlhšie trvajúcich zdravotných problémoch požiadal o uvoľnenie z postu profesora a o priznanie dôchodku. Potom, čo jeho žiadosti vyhoveli, ku dňu 1. september 1900 ukončil svoje úspešné pôsobenie na budapeštianskom gymnáziu a bol mu priznaný dôchodok vo výške 4324 korún ročne. Podľa vyjadrenia Cirkevnej rady bol Scholtz počas 28 rokov hrdým, svedomitým a fundovaným profesorom a jedným z ozdôb budapeštianskeho evanjelického gymnázia. Zomrel 7.2.1922 v Budapešti. V 80. rokoch 19. storočia napísal niekoľko geografických článkov, ktoré vyšli na stránkach Zemepisných oznamov (Földrajzi Közlemények) a ročenky Uhorského karpatského spolku (A Magyarországi Kárpátegyesület évkönyve). V nich sa zaoberal najmä geografickým opisom povodia rieky Hornád na Spiši. Zo speleologického hľadiska najzaujímavejšia, najznámejšia a najviac citovaná je však práca A. Scholtza z roku 1888 s názvom A tornai plató és környéke (Turnianske plató a jeho okolie), v ktorej podrobne opisuje viacero jaskýň z východnej časti Slovenského krasu. Vyjadril sa aj k alkoholizmu: dôvod znižujúcej sa početnosti vidím v tom – rovnako u mužov aj žien, že ľudia nepoznajú mieru pri požívaní liehovín a hlavne pálených. Nech je to akokoľvek chudobný roľník, v nedeľňajších a sviatočných krčmových zábavách musí byť prítomný, tu sa stráca najviac jeho týždenného zárobku. Nemá pomaly kde skloniť hlavu, no zvoláva veľkú hostinu; nech sú to krstiny, pohreb, slávnosť – samý dínom–dánom, veď žid dá aj na sekeru. Akoby schválne chcel ľud rozmliaždiť svoju dušu, asi aby menej cítila chudobu, keď svojmu veriteľovi ostáva otrokom až do smrteľnej hodiny svojho života.
V období 2. sv. vojny bol advokát Martin Scholtz propagátorom henleinovského hnutia v Spišskej Novej Vsi.

Švedlár
Okolo r. 1800 tu mali deti Ján Scholtz a Anna Fleischerová.Lekár (chirurg) Daniel Scholtz (možno sa sem prisťahoval) a Karolína Polačeková mali deti: Viliam Karol Robert (8.12.1833), Flora Leontina (29.11.1835), Eduard Henrich (19.5.1839) a Arnold Alexander (21.3.1841).Viliam (1833) študoval na Evanjelickom kolégiu v Prešove a lýceu v Kežmarku. V rokoch 1854 – 1858 študoval baníctvo a hutníctvo na Banskej akadémii Banská Štiavnica, potom pracoval vo verejných službách. V rokoch 1859 – 1860 absolvoval kurz organizovaný Ministerstvom financií v českej Příbrami, kde študoval strojárstvo a mechaniku. Pôsobil v hutiach v Marmarošskej župe: Sihoť, Tribušany Biely Potok, Kobylecká Poľana, Turie Remety. Potom pracoval v Diósgyőri, neskôr v Banskej Bystrici, Ponickej Hute a Tisovci. V roku 1881 bol pozvaný na miesto vedúceho katedry hutníctva železa na Banskej akadémii v Banskej Štiavnici. Učil napríklad Náuku o palivách. V rokoch 1892 až 1896 pôsobil vo funkcii zástupcu riaditeľa akadémie. V tomto období sa výrazne zmodernizovalo vzdelávanie a organizácia. Do dôchodku odišiel v roku 1901. V Banskej Štiavnici bol v rokoch 1891 – 1892 predsedom Spoločnosti pre banícku a hutnícku literatúru, z ktorej potom – so Scholtzovým významným prispením – 27. júna 1892 vznikla Maďarská banícko-hutnícka spoločnosť (OMBKE), ktorej výkonným podpredsedom bol až do dôchodku. Významne prispieval do odbornej literatúry. Mnoho jeho článkov bolo uverejnených v časopise OMBKE Banícke a hutnícke listy. Počas svojej kariéry vytvoril niekoľko vynálezov, ktoré predovšetkým zlepšovali technológiu zavážania vysokých pecí ako aj zachytávania procesných plynov. Spolu so Štefanom Farbakym vyvinuli zariadenie na kontinuálnu výrobu vodného plynu. Bol čestným členom mestskej rady kráľovských miest Banská Štiavnica a Banská Belá. Zomrel 12.10.1901 v Budapešti. V SNG je zachytený na obraze, ktorý namaľoval Jozef Hanula.

Rudňany
V Rudňanoch (fara Spišská N. V.) žili rodičia - banský pracovník Ján Scholtz a Johanna Klugh, a mali deti: Berta Johanna (25.5.1841), Emma Zuzana (6.1.1843), Ján August (21.7.1844), Natália Karolína (24.11.1845), Adolf Ferdinand Fridrich (24.5.1847) a Augusta Pavlína (8.9.1850).Ján August (1844) používal krstné meno Ágoston. Vzdelával sa v Rožňave, Levoči, Viedni a Berlíne do r. 1865. Učil matematiku na gymnáziu v Spišskej Novej Vsi (učil tam aj svojho mladšieho brata). Od r. 1871 učil matematiku a filozofiu na Luteránskom gymnáziu v Budapešti. V r. 1878 publikoval štúdiu Sechs Punkte eines Kegelschnittes v Archiv der Mathematik. V r. 1879 habilitoval s prácou Some theorems on the whole form of hexagrammum mysticum na Faculty of Arts of the Hungarian Royal University v Budapešti. Zomrel 6.5.1916 vo Veszpréme.
Bardejov

Tomáš Scholtz v r. 1669 - 1715 ako faktor viedol mestskú tlačiareň.

Mengusovce
Učitelia v obci Mengusovce:
Ján Scholtz - v r. 1821-1848
Róbert Scholtz - v r. 1848-1850 (18-ročný nástupca otca J.Scholtza)

Ruskinovce
Publicista Fridrich Scholtz / Scholcz (16.7.1831) sa narodil v obci Ruskinovce (Rissdorf, zaniknutá obec v bývalom vojenskom obvode Javorina v okr. Kežmarok). Jeho rodičia boli Johan Scholtz a Katarína Schmidtová. Bol profesorom na lýceu v Kežmarku. Zomrel 25.10.1911 v Kežmarku.

Ľubica
Žil tu zámočník Jacob Scholtz s manželkou Katarínou Meierovou (z Kežmarku). Ich najstarší syn bol Johannes Scholtz (4.2.1739). Johannes študoval v rokoch 1761 – 1763 na evanjelickom lýceu v Bratislave. Vysokoškolské štúdium teológie absolvoval na Academii Fridericiana v Halle. Zápis o Scholtzovom zápise je v matrikách hallských študentov dňa 15. 9. 1763. Štúdium ukončil 13. 6. 1765 a získal titul Magister Philosophiae. Potom bol subrektorom na evanjelickom lýceu v Levoči. Dňa 17. 9. 1777 sa oženil s vdovou Žofiou Katarínou a mali deti: Georg Friedrich (16. 6. 1778) a Anna Sophia (21. 3. 1780, zom. 2. 6. 1780). O rok a pol (24. 11. 1781) zomrela manželka Žofia Katarína ako 33 ročná. Johannes Scholtz ju prežil iba o pár mesiacov a skonal 5. 2. 1782 v Levoči vo veku 43 rokov. O jeho živote napísala Petronela Bulková článok "Komunikačné siete v poslednej tretine 18. storočia. Korešpondencia Johanna Scholtza a Johanna Jacoba Gebauera" (Studia Bibliographica Posoniensia, 2014). Johannes Scholtz sa v Uhorsku venoval pozorovaniam a experimentom predovšetkým v oblasti optiky. Značné množstvo peňazí investoval do nákupu optických prístrojov a príslušenstva k nim. Objektom jeho mikroskopických pozorovaní boli rôzne druhy hmyzu, najmä motýle. Podnikal časté cesty nielen do blízkeho okolia Levoče, ale aj do ďalších kútov Uhorska, aby zhromaždil čo najviac exponátov vhodných na skúmanie a pre potreby prírodovednej zbierky svojho priateľa Gebauera. Jeho záľubou bolo pestovanie kvetov. Pohoršoval sa nad tým, že evanjelici sú nútení zúčastňovať sa na katolíckych procesiách a omšiach pod hrozbou finančnej pokuty, dokonca násilia. Za zanedbanie povinnej účasti na omši išlo o pokutu vo výške jedného ríšskeho toliara.

V obci žili viacerí nositelia priezviska Scholtz. Na cintoríne v Ľubici sú náhrobné kamene s menami Scholtzovcov (v prípade, že je uvedený rok, tak je to rok úmrtia):

Scholcz Otto 1929
Scholtz A.S. 1875
Scholtz Anna Mária 1926
Scholtz Bela
Scholtz Berta 1942
Scholtz Berta
Scholtz Berta Anna 1901
Scholtz Dezsö
Scholtz Emil 1957
Scholtz Gustav 1935
Scholtz Jan
Scholtz Johann
Scholtz Julie
Scholtz Kamilla 1934
Scholtz L. 1885
Scholtz Ludwig 1921
Scholtz Paulina
Scholtz Vilmos
Scholtz Wilhelm

Prešov
V listinách z roku 1571 sa v Prešove spomína kníhkupec Šimon Scholtz.