Vokoun
Poodkrytý príbeh našich Vokounovcov začína na prelome XVI. a XVII. storočia. Doložený počiatok je v "Českých zemích" v Kolínskom panstve v obci Sány.
Sány sa nachádzajú na ľavom brehu rieky Cidliny, približne 12 km
severne od Kolína, 9 km východne od Poděbrad, v nadmorskej výške 196 m.
Neďaleko tečie rieka Labe. Rovina pri riekach s úrodnou pôdou bola
stvorená pre poľnohospodárstvo. Život na vidieku sa točil okolo práce na
poliach a tak i naši predkovia boli zväčša roľníci. Vlastníctvo polí a
domov sa zaznamenávalo do gruntových kníh a vďaka tomu môžeme sledovať
niť histórie, v ktorej hrali svoju úlohu naši predkovia i v dobe, z
ktorej sa nám nezachovali cirkevné matriky.
Pátranie
po osudoch najstarších Vokounovcov je skomplikované skutočnosťou, že
pre obec Sány sa z dôvodu požiaru nedochovali všetky cirkevné matriky. V
súčasnosti je k dispozícii ich súvislý rad od roku 1761, keď boli Sány
prifarené k novo vzniknutej fare Ovčáry. Predtým, od r. 1690 Sány
patrili k fare Starý Kolín. Bohužiaľ, fara v Starom Kolíne v r. 1762
vyhorela a pri požiari zhoreli aj staré matriky. Najstaršie zápisy o
sobášoch, narodeniach a úmrtiach v obci Sány je možné nájsť v matrikách
fary Kolín (Římskokatolický farní úřad Kolín, matriky narodených a
zomretých od r. 1610, matriky sobášených od r. 1628). Treba
predznamenať, že do matrík sa všetky udalosti vtedy ešte
nezaznamenávali. Našťastie existuje aj súvislý rad pozemkových kníh
panstva Kolín, ktorému Sány patrili od roku 1487 (predtým patrili
panstvu Poděbrady). Niektoré krsty a sobáše sa uskutočnili v Poděbradoch a tak aj tam je zapísané trochu z našej histórie. Rod Vokounovcov bol rodom sedliackym a preto zaujímavé poznatky o predkoch sú v pozemkových knihách (napr. Gruntovní kniha Sánské rychty z r. 1700).
Staré matriky a gruntové knihy pre túto oblasť uchováva Státní oblastní
archiv v Prahe. Matriky je možné pozerať na internete https://ebadatelna.soapraha.cz/pages/SearchPage?1
Veľká vďaka za bádanie v histórii Vokounovcov patrí archivárovi Jiřímu Vichtovi.
Jan Řezník (okolo 1590 - 1650)
je najstarší známy predok z našej Vokounovskej rodovej línie. On ešte
nemal priezvisko Vokoun. Bol "řezník" (mäsiar) a volal sa Jan Řezník.
Priezvisko mu bolo prisúdené podľa jeho remesla. Najstarší záznam je z 21.1.1614, keď sa Jan Řezník ujal chalupnického gruntu v Sánoch. Neskôr bol grunt označený
číslom 2. Veľkosť jeho rolí bola okolo 2 ha. Podľa súčasných odhadov,
na uživenie rodiny bolo potrebných 15 ha, takže logika jeho mäsiarskeho
remesla bola zrejmá. V polovici 17. st. bolo v Sánoch obhospodarovaných
12 veľkých sedliackych gruntov a 5 malých chalupníckych gruntov. Ako
pozostatok 30 ročnej vojny bolo 5 gruntov pustých. Podľa zápisu v pozemkovej knihe z 21.1.1614 môžeme odhadovať, že Jan sa narodil okolo r. 1590.
Nevieme, či pochádzal zo Sán alebo bližšieho či vzdialenejšieho okolia.
Vzhľadom k poddanským vzťahom je pravdepodobné, že pochádzal z oblasti
vymedzenej kolínskym panstvom. Jan nežil v ľahkých časoch, lebo počas
tridsaťročnej vojny (1618-1648) bolo v českých krajoch všetko ničené.
Zničeniu sa nevyhol ani vokounovský grunt. V r. 1648 bol označený ako spálenisko.
Vokounovci našťastie rôzne nebezpečenstvá prežili aspoň v tej miere, že
v budúcnosti sa mohli rodiť nové generácie. Aby sa ľudia zachránili
pred plieniacim vojskom, museli sa schovávať v lesoch. Aký bol osud
Jana, to nepoznáme. Vieme, že v r. 1648 to už bol starý muž. Neznáma
zostala Janova manželka. Zo záznamov poznáme len jedného Janovho syna - Václava (okolo 1625).
Najstarší záznam o Janovi Řezníkovi zo sánskej gruntovej knihy v roku 1614 (zdroj SOA Praha, VS Kolin č.18, Sány):
Je to staročeský text, v ktorom sa uvádza, že v piatok po sv. Sebastiánovi (20.1.), čo v roku 1614 bol pondelok, teda 24.1.1614, Jan Řezník kúpil grunt po zosnulom Václavovi Mlejnkovi. Vyplatil vdovu Annu a jej synov a dcéry, a mohol hospodáriť na tomto grunte.
V bernej rule v r. 1654 sú podobne ako náš Jan v Kouřimskom kraji zapísaní chalupník Jan Řezník v obci Solopysky (panstvo Červený Hrádek) a chalupník Martin Řezník v obci Nesměně (panstvo Zásmuky a Melotice). Jan Řezník zomrel okolo r. 1650. Odhad vychádza z toho, že v r. 1648 ešte žil, ale v r. 1651, v súpise poddaných podľa viery, sa už zápis o ňom nenachádzal.
Obrázok z knihy J.A. Komenského:
Orbis Sensualium Pictus (1658) - Řeznictví v dobe, keď žil Jan Řezník:Súčasníkom
nášho Jana bol Jan Amos Komenský (1592-1670). Vďaka jeho knihe Orbis
Sensualium Pictus z r. 1658 môžeme mať predstavu o živote predkov.
Obrázky umiestnené v tomto texte sú z neskoršieho maďarského vydania
tejto knihy. J. A. Komenský o mäsiarstve (jatkách) píše: Řezník bije
dobytek krmný, hubený není jedlý, poráží palicí nebo zařezuje řezákem,
stahuje kůži a rozsekává, a maso na prodej vykládá v masných krámech.
Vepře opaluje ohněm aneb opařuje vřelou vodou a dělá plece (kusy
slaniny), kýty a polty, mimo to všelijaké nadívaniny, hrubá jelita,
krevná jelita, jitrnice, klobásy. Sádlo a lůj se vyškvařuje.
Nepríjemným
bremenom pre monarchiu bola vojna, ktorú od r. 1592 viedol cisár Rudolf
II. v Uhorsku s Turkami. V Kolíne sa často zastavovali cisárske a
nemecké vojská, s čím bolo spojené aj plienenie okolitej krajiny.
8.11.1620 došlo k bitke na Bielej Hore. Dva týždne na to, dňa 21.11.,
začala vojenská okupácia Kolína. Do Kolína prišlo 4000 cisárskych
vojakov, ktorí tu zostali 17 dní. Pustili sa do všeobecného plienenia a
lúpenia. Po opustení Kolína tiahli na Čáslav. Vojaci zničili cenné
písomnosti a knihy. Od tejto doby nemalo žiadne miesto na Kolínsku kľud.
Krajom často tiahli vojenské oddiely, ktoré vyžadovali jedlo, pitie,
nocľah a krmivo pre kone. Od decembra 1622 bol gubernátorom nad Kolínom
horlivý katolík Vilém z Vřesovic. Jeho úlohou bolo previesť katolícku
reformáciu. Pred rekatolizáciou utekali ľudia do lesov. Náboženské a
politické spisy evanjelikov boli zabavované a ničené. Poddaní museli
katolícke náboženstvo prijať bez výhrad. Ľudia sa i tak tajne schádzali
na evanjelických a bratríkovských (bratrských) bohoslužbách. Vojenské
hrôzy boli znásobené morovou nákazou, ktorá začala 25.2.1625 a trvala 1
rok. Okrem riadnych vojsk sa po kraji potulovali aj lúpežné bandy. V
júli 1639 Švédi obsadili Kolín. Robili nájazdy po okolí a odoberali
sedliakom dobytok. Po odchode Švédov bol kraj ničený cisárskym vojskom.
Václav (1625)
vyrastal v nestabilnej dobe. Podpísaním Vestfálskeho mieru 24.10.1648 v
mestách Münster a Osnabrück skončila 30 ročná vojna. Pre nás je to
dôležitý rok, lebo vtedy vznikla prvá zmienka o priezvisku Vokoun v
Sánoch. Priezvisko Vokoun sa objavuje v súvislosti so synom Jana Řezníka
- Václavom. Václav sa 12.2.1648 ujal otcovho chalupnického gruntu v Sánoch.
Grunt bol v časoch tridsaťročnej vojny zničený a označený ako
spálenisko. Po útrapách dlhej vojny začal Václav hospodáriť odznovu. V
pozemkovej knihe je 12.2.1648 uvedené: "Václav, syn starého řezníka, jinak Vokoun".
Prvá zmienka o priezvisku Vokoun v obci Sány - z gruntovej knihy v roku 1648 (zdroj SOA Praha, VS Kolin č.18, Sány):
Priezvisko
Vokoun mohlo vychádzať zo všeobecnej súvislosti s okom alebo rybou
okoun (ostriež). Vzhľadom k tomu, že pražskí Vokounovci mali v erbe rybu
"okouna" už od r. 1603, tak sa prikláňam k súvislosti pomenovania
priezviska podľa ryby. Tajomstvo vzniku priezviska je asi schované v
Cidline. Alebo prezývka Vokoun bola inšpirovaná osobou, ktorá toto
priezvisko už vtedy mala. V tých časoch žili Vokounovci aj v Kutnej
hore.
Jiří
Vokoun, mešťan Starého Mesta pražského, 16.7.1603 získal spolu s Janom
Petráčkom erb s predikátom z Vokounštejna. Ale s týmito Vokounovcami nie
sme príbuzní.
Podľa Soupisu poddaných podle víry z roku 1651 (str. 123) mal hospodář Václav Vokoun v tej dobe 25 rokov. Narodil sa teda okolo roku 1625. Neurčitosť vyplýva z toho, že uvádzaný vek bol len približný. Václav mal dvadsať ročnú manželku Alžbětu, ktorá sa teda narodila okolo roku 1630. V domácnosti s nimi žila "děvečka" (slúžka) Anna, ktorá mala 25 rokov. Všetci traja boli v súpise uvedení ako nekatolíci s nádejou ku konverzii. Môžeme predpokladať, že Vokounovci boli tajnými nekatolíkmi v období jedinej povolenej konfesie. Po vydaní tolerančného patentu v r. 1781 sa rodina Vokounovcov prihlásila k evanjelickej viere.
Chalupník Václav Vokoun je uvedený v "berní rule", prvom českom katastri z roku 1654. Z tohto záznamu vieme, že jeho grunt bol v tej dobe v Sánoch najmenší. Mal 8 "strychů rolí" (1 strych = 0,2877 ha), teda len niečo vyše 2 ha. V poľnohospodárstve sa využíval trojpoľný systém. Václav na zimu osieval 4 strychy, na jar 1 strych a 3 strychy nechával neosiate. Vlastnil štyri kravy, štyri jalovice a tri svine. Poplužný dobytok alebo kone nemal. Václav a Alžběta mali deti: Pavel (okolo 1648) a Jan (okolo 1650). Bohužiaľ, mladá matka Alžběta v r. 1651 zomrela. Ovdovený Václav sa 6.6.1652 oženil s Annou, dcérou Tomáša Válu zo Sán. V bernej rule v r. 1654 nie je zaznamenaný v Sánoch žiadny Vála. Uvádza sa tam sedliak Jakub Chvála. Ale priezvisko Vála je v súpise poddaných podľa viery v r. 1651, kde sa uvádza Jakub Vála. S veľkou pravdepodobnosťou sa jedná o tú istú osobu. Václavovi a Anne sa narodili dcéry Ludmila (16.9.1651), Anna (28.4.1653), Magdalena (24.6.1655), Alžběta (20.10.1657) a synovia Václav (16.3.1660) a Ondřej (8.10.1663). Václav mal teda s 2 manželkami 8 detí. Ale len 4 sa dožili dospelosti - synovia Pavel a Jan z prvého manželstva a z druhého manželstva to bola dcéra Alžběta a syn Ondřej. Keď mal najmladší syn Ondřej 16 rokov, otec Václav už nežil. Preukázateľne bol po smrti 14.7.1679, kedy sa jeho chalupnického gruntu ujal Matěj Klepal. Václav Vokoun sa nedožil príliš vysokého veku - žil približne 53 rokov.
2 generácie potomkov Václava (1625):
Z
bernej ruly o pôvodnom grunte Vokounovcov vieme, že vyhorel v r. 1703 a
1748, ale to už bolo v dobe, keď na ňom Vokounovci nehospodárili.
Ondřej
(1663) sa oženil s Magdalenou a 4.11.1691 s Kateřinou Hruškovou z
Polních Voděrad. Žil v Kolíne, kde mal hospodu - to ešte musíme overiť,
či sa nemôže jednať len o zhodu mien dvoch rôznych ľudí. Toto by bol
jediný príbuzný z Kolínska, ktorý žil v starších dobách v meste. Poznáme
vývoj vo vetvách po 2 Václavovych synoch - Pavlovi a Janovi. Ani jeden z
nich už nepokračoval na grunte č. 2. Grunt bol po vyhorení
"defalcírován", teda oslobodený od dane na tri roky. Po 30 ročnej vojne
bolo mnoho gruntov a domov prázdnych a vrchnosť na ne dosadzovala
hospodárov. To je pravdepodobne dôvod, prečo sa Pavel a Jan ujali gruntov, neskôr označených č. 18 a 38.
Grunt č. 2 by mal podľa vtedajšieho zvyku pripadnúť najmladšiemu synovi
Ondřejovi. Ten však mal len 15 rokov v čase, keď zomrel jeho 53 ročný
otec. Bratia Pavel a Jan už mali vlastné grunty a tak asi preto sa
14.7.1679 Vokounovského chalupnického gruntu č. 2 ujal Matěj Klepal.
Najťažší dopad 30 ročnej vojny bol na pleciach vidieckeho obyvateľstva. Pribúdali nové roboty a povinnosti, rástla ich osobná nesloboda. Výška roboty dosiahla až niekoľko dní v týždni. Úbytok pracovných síl na niektorých panstvách dosiahol až 75 %. Ľud si uchoval českú reč, tradíciu a kultúru. Panský veľkostatok bol založený na robotnej práci poddaných. Robotné panstvo prispievalo k izolácii jednotlivých panstiev. Panstvo predstavovalo uzatvorený hospodársky celok. Dediny boli hospodársky úplne sebestačné a boli len slabo prepojené s trhom najbližšieho poddanského mestečka alebo mesta. Technika poľnohospodárskej výroby bola na nízkej úrovni a až do konca 18. st. prevažuje trojpoľný systém. Uzavretosť panstiev sa prejavovala aj v tom, že väčšinou si muži našli nevestu z toho istého panstva.
2 generácie potomkov Pavla (1648):
2 generácie potomkov Jana (1650):
Ďalej budeme sledovať našu vetvu Vokounovcov. Jan (1650) sa 28.1.1671 ujal pustého gruntu po Janovi Válovi. Grunt mal cenu 250 "kop grošů míšeňských". Janovou manželkou sa stala Eva. Neviem, koľko mali detí, ale ich dvaja synovia sa dožili dospelosti - Václav (6.12.1677) a Matěj (28.8.1684). Matějovi potomkovia žili v dome č. 39 a jedna vetva sa usadila v obci Grunta v dome č. 8.
V r. 1680 bola na Kolínsku morová epidémia. Naši predkovia ju prežili.
Na rodičovskom grunte zostal Václav (1677). Jeho manželkou bola Kateřina. V roku 1710 bol Václav richtárom a v tomto roku sa mu aj narodil syn Václav (23.1.1710). O ďalších deťoch Václava a Kateřiny nevieme. Sány patrili pod faru v Starom Kolíne a nanešťastie fara zhorela v r. 1762 aj s matrikami z tohto obdobia. Avšak našťastie v čase krstu Václava bol starokolínsky farár preč a tak Václava krstili v Kolíne.
Zápis v matrike:
Anno Domini 1710, Januarius 23.,
ze Sán: V nepřítomnosti p. faráře starokolínského, od kantora
starokolínského dostanouce povolení, pokřtěn syn Václava Vokouna,
rychtáře, a Kateřiny manželův, jménem Václav. Levans: Václav Vondrák. Adstantes: Kateřina Schánilka, mlynářka, oba ze Sán, Jiřík Sodoma z Vopolan.
Po otcovej smrti sa Václav (1710) 30.9.1729 ujal gruntu č. 38. Na "výminku" žili Václavova matka Kateřina a aj jeho babka Eva. Cena gruntu a stavby sa vyšplhala na 635 "kop grošů míšeňských". Mladý Václav musel opraviť "pobořený dům". Možnože poborenie domu súviselo s veľkým požiarom v r. 1737. Vtedy vyhorel aj grunt Vokounovcov. Aby nebolo tej smoly dosť, ďalší ničivý požiar bol v r. 1744. Tento požiar bol krutý, lebo zhorela celá dedina. Václav sa 24.7.1729 oženil s Annou Herovou z Opolan. Záznam o sobáši sa zachoval vďaka tomu, že sobáš bol v Poděbradoch. Vieme o 4 deťoch Václava a Anny: Václav (okolo 1730), Jan, Anna vyd. Dvořáková a ešte jedna dcéra, ktorá bola spomenutá pri sobáši Anny 24.1.1762 (Anna bola uvedená ako druhá dcéra). Deti skoro osireli, lebo ich otec Václav zomrel okolo r. 1750, iba 40-ročný. Vdova Anna sa vydala za Václava Herčíka.
Záznam o sobáši 24.7.1729:
V pol. 18. st. v Sánoch žil Jakub (okolo 1730), ktorý by mohol byť tiež potomok Václava a Anny. Je to jediný Vokoun s krstným menom Jakub. Jakub zomrel pred r. 1762. Jeho manželka Kateřina Vojtíšková z obce Kbel po jeho smrti čakala pravdepodobne nemanželské dieťa, ktoré dostalo meno Josef a priezvisko po mame Vojtíšek / Vojta. Kateřina, vdova po Jakubovi, zomrela 8.1.1762 ako 30 ročná a syn Josef zomrel 2 týždne po nej.
Václav
(1730) sa narodil do zlých čias. V r. 1744 vyhorel otcovský grunt, v r.
1750 mu zomrel otec a zomrel mu aj brat Jan. Václav bol dlho slobodný,
jeho manželkou sa 2.3.1772 stala Alžběta Vlastníková zo Sán. Vlastníkovci mali korene v neďalekej obci Jestřabí Lhota.
Záznam o sobáši 2.3.1772:
Štyri
dni po sobáši (6.3.1772) Václav prevzal rodičovský grunt, o ktorý sa
dovtedy staral jeho nevlastný otec Václav Herčík. Teraz Vokounovci žili v
období veľkých zmien, ktoré sa týkali Rakúsko-Uhorskej monarchie v dobe
vlády Márie Terézie a jej syna Jozefa II. Vokounovci sa po vydaní
Tolerančného patentu 13.10.1781 prihlásili k evanjelickému vierovyznaniu.
Niektoré matričné záznamy poznáme z "Matriky reformovaného sboru
sánskeho". Raz nám možno niečo prezradia aj matriky evanjelického zboru v
Opolanoch, lebo evanjelický pastor viedol matriku súbežne s katolíckym
farárom. Toto je už nástup generácie, keď z matrík fary Ovčáry poznáme
všetkých súrodencov. Václavovi a Alžběte sa v Sánoch v dome č. 38 mali
deti: Kateřina Benigna (10.6.1773) vyd. Koláčná, Václav (26.11.1775),
Dorota (10.3.1778), Jan Křtitel (8.4.1780), Anna (11.7.1782), Alžběta
(18.12.1784) vyd. Zikmundová, Pavel (7.4.1787), Jiří (25.6.1789) a Vojtěch (29.1.1792). Dospelosti sa nedožili Anna,
Pavel a Vojtěch. Možno to bol aj osud Doroty, ale o nej viac nevieme.
Anna zomrela 2 ročná 18.10.1784. Pavel zomrel ani nie 5 ročný 30.3.1792.
Vojtěch zomrel ani nie 3 ročný 5.11.1794. Václav, Jan a Jiří založili
ďalšie vetvy Vokounovcov.
Jan (1780) sa stal dedičom sedliackeho statku č. 38 v Sánoch. Václav (1775) bol chalupníkom v dome č. 55. Tento dom sa nachádzal na pozemku oddelenom z gruntu č. 38. O potomkoch Václava a Jana píšem samostatne. Vokounovci sú v d. č. 38 uvádzaní v súpise z r. 1937. Vokounovci žili aj v susedných domoch č. 39 a 37.
Takto to v súčasnosti vyzerá v Sánoch na Družstevní ulici pred pozemkom, kde žili Vokounovci - vľavo dom č. 38 a vpravo dom č. 37:
Václav Vokoun (1858-1938) z domu č. 37 (evanjelik, narodil sa 17.9.1858 v d.č. 55) bol v r. 1888 až 1938 jednateľom a kronikárom Rolnicko-čtenářské besídky. Foto z r. 1931 (vpravo hore):
Na začiatku 21. storočia však už priezvisko Vokoun v Sánoch neexistuje. Ako napísal kronikár Václav Moc: "Vokounů rod v Sánech již nežije". Vokounovci však v súčasnosti žijú v okolitých obciach a mestách.
My sme potomkovia Jiřího (1789). Na rodičovskom grunte č. 38 zostal Jan a tak Jiří (1789) si musel nájsť remeslo. Stal sa krajčírom. Neskôr bol "krejčovský mistr". Jiří sa až ako 33 ročný protestant 30.4.1822 oženil s katolíčkou Alžbětou Novákovou zo Sán. Ženil sa ako vyslúžilý vojak rakúskej armády. Škoda, že nevieme, či bojoval v niektorej bitke proti Napoleonovmu vojsku. Jiří a Alžběta mali deti: Václav (20.12.1822), Anna (7.2.1826) vyd. Nováková, Kateřina (14.10.1828, zom. 9-mesačná 29.7.1829 v Sánoch č. 36), Josef (13.9.1832, v Sánoch č. 12), Josef (15.4.1839 vo Volárne č. 41) a František Serafínský (11.4.1843). Vokounovci sa odsťahovali zo Sán okolo r. 1835 do susednej obce Volárna. Otec Jiří zomrel 18.9.1848 vo Volárne č. 41, keď Josef a František boli ešte malí chlapci. Jiří bol na tom ekonomicky zle, lebo pán farár uviedol, že bol žebrák, ale to neznamenalo, že chodil po žobraní, veď tam žili jeho potomkovia. Je nejasné, prečo nebol na výmenku. Rovnako vdova Alžbeta, keď zomrela 10.12.1881, bola zapísaná ako žebračka.
Predkovia našťastie prežili choleru v r. 1832. Vo Volárne pokračoval rod Vokoun v potomstve Václava a Josefa.
4 generácie predkov Františka (1843):
František Serafínský (1843) už ako 5 ročný nemal otca. Najstarší brat Václav však bol od malého Františka o 20 rokov starší a tak na neho prešla starostlivosť o rodinu vo Volárne. František bol katolík, bolo to prianie jeho otca pri Františkovom krste v r. 1843. Františkovou manželkou sa 10.6.1867 stala Marie Bourková z Volárny z domu č. 24. František bol v čase svadby "čeledínem" (čeľadníkom). Ako nádenník sa živil prácou pre miestnych sedliakov. František a Marie strávili prvé roky spoločného života vo Volárne v dome Bourkovcov č. 24 a potom v susednej Jestřabej Lhote v dome č. 2. Vokounovci mali 4 deti: Rosalie (28.4.1868) vyd. Havlová, Josef (11.9.1870) a v Jestřabej Lhote č. 2 František (25.11.1872) a Marie (29.3.1877) vyd. Holečková.
Podpis Františka pri krste synovca Františka Vokouna nar. 30.10.1870:
Všetky deti Františka a Marie sa ako dospelé odsťahovali. Sestry Rosálie a Marie sa usadili v Prahe, Josef v Polánke (pri Kutnej Hore) a František sa ako rušňovodič sťahoval do viacerých miest.
Josef (1870) sa oženil s Aloisiou Bečanovou, žili v obci Polánka (JZ od Kutnej Hory) v dome č. 24 a mali deti: Josef, Anna (30.10.1898) vyd. Vajglová, Jan (1.7.1903), Božena vyd. Lahodová, Aloisie. Otec Josef kopal drenáže a dělal meliorační práce, dožil sa 66 rokov. Jeho potomkovia žijú v oblasti Kutnej Hory a širšom okolí.
František
(1872) sa narodil do novej doby, keď zabehnutý život našich predkov
začal naberať vyššiu rýchlosť. Keďže 2 generácie jeho predkov už neboli
vlastníci polí, bolo logické, že oni a ich potomkovia si museli hľadať
remeslo, ktoré by ich uživilo. Ťažší začiatok pre Františka vyplýval z
predčasnej smrti jeho otca v r. 1891. Františkovi učarila železnica. Po 6
mesiacoch praktického pôsobenia pri práci parných kotlov sa 21.9.1895
podrobil skúške, na základe ktorej mohol samostatne obsluhovať parné
kotly, špeciálne lodné kotly v pražskej paroplavbe. Vysvedčenie mu vydal
3.10.1895 Spolek pro zkoušení a přehlížení parních kotlů v Praze.
Kariéra na c.k. štátnej dráhe mohla začať. Niekedy v r. 1896-98
Františka preložili do depa Wien Hütteldorf. V r. 1899 tam už pracoval
ako kurič na lokomotíve. Vo Viedni sa spoznal s Františkou Pařilovou z obce Brodce (na Jihlavsku). František a Františka sa 17.10.1899
zosobášili podľa zvyku - u nevesty v Brodcoch. Príchod nového storočia
oslávili vo Viedni. Tu sa Česi nemuseli cítiť cudzo, lebo vo Viedni ich
žilo vyše 100 000. Vokounovci mali 6 detí. Spojila sa česká a moravská
krv.
Vo Viedni, na
adrese Deutschordenstrasse č.2, Hietzing XIII. okres Viedeň, býval
František už pred svadbou. Adresu menili Vokounovci viackrát. Postupne
sa im vo Viedni narodili 4 deti: František (15.11.1900, na Linzerstrasse 274), Josef (5.2.1903, na Auhofstrasse č.183), Olga (3.6.1904) a Margareta (24.9.1908,
na Hackingerstrasse č. 45, Wien XIII/4). Od 28.11.1908 boli Vokounovci
prihlásení na adrese Goldschlagstrasse č.138 v XIII. viedenskom okrese. V
tom čase už František postúpil z kuriča na lokomotíve na funkciu rušňovodiča. Z r. 1903 pochádza prvá fotografia Vokounovcov. Sú na nej rodičia a malý František v sukničke a Josef ako malé bábätko:Viedeň
sa na 9 rokov stala dočasným domovom pre rodinu Vokounovcov. Potom bol
František preraďovaný k ďalším depám a s ním sa sťahovala aj celá
rodina. Po viedenskej etape žili na Morave v mestách Břeclav (1909–1911), Přerov (1911–1922). Počas týchto pobytov sa Vokounovcom ešte v Břeclavi narodil syn Jan (2.5.1910) a v Přerove syn Karel (2.12.1913). Do Přerova
prišli 3.8.1911 a bývali na Mostní ul. a od r. 1914 na Kojetínské ul. -
Nový činžák č. 1831 (majiteľom domu boli Čs. státní dráhy).
Našťastie,
na začiatku 1. svetovej vojny mali synovia Františka a Františky nízky
vek, takže sa vyhli povinnosti bojovať za monarchiu. Ich otec František počas vojny pracoval na železnici a prevážal i vojenské transporty. Vznik Československej republiky v r. 1918 prispel k tomu, že Vokounovci sa usadili na Slovensku.
Okolo r. 1921 umiestnili Františka do železničného uzla Plešivec (okr. Rožňava) na juh stredného Slovenska. Jeho rodina zostala v Přerove. Potom odišiel pracovať do žel. depa Bratislava.
V r. 1922 kúpili dom v Bratislave
v Horskom parku - vtedy na ulici Nová Lesná č.9 (teraz Lesná č. 3), v
časti nazývanej "hon Hamichgrund". František na lokomotíve jazdil celý
čas bezchybne. Pôsobenie v štátnej službe skončil na hodnosti vrchní
oficiál v.v. (vo výslužbe). František s rodinou tak zažil veľa dejinných
udalostí – monarchiu, 1. svetovú vojnu, rozpad Rakúsko-Uhorska, vznik a
rozpad 1. Československej republiky, Slovenský štát a 2. svetovú vojnu.
František (1900), najstarší syn, chodil do škôl vo Viedni, Břeclavi, Přerove a Bratislave. V Přerove sa 4.8.1928 oženil s učiteľkou Mariou Lesákovou z Přerova-Předmostí (Lesákovci žili v obciach severne od Přerova). Spoločný život prežili v Považskej Teplej č. 19 (po prečíslovaní č. 384) pri Považskej Bystrici, neďaleko peknej Manínskej tiesňavy. František rozbiehal výrobu v Zbrojovke v Považskej Bystrici (neskôr Považské strojárne), kde bol vedúcim lisovne. Narodili sa im 4 deti: Viera, Jarmila, Jaroslav a František. Ich potomkovia žijú na viacerých miestach Slovenska a Česka.
Josef
(1903) pracoval ako šofér. V prvom manželstve s Alžbetou Bachárovou mal
dcéru Zdenu a v druhom manželstve s Júliou Maceškovou mal dcéru Júliu.
Potomkovia žijú v Bratislave.
Olga (1904) mala zdravotné problémy. Žila v dome na Lesnej ulici so svojimi rodičmi a potom s rodinou svojej sestry Margarety.
Margareta (1908) absolvovala Obchodnú akadémiu v Bratislave. Dňa 18.5.1929 sa vydala za Antonína Váňu z Hranic na Moravě. Pracovala ako úradníčka. Žila v rodičovskom dome na Lesnej ulici. Váňovci mali dcéru Vieru a syna Jiřího. Potomkovia žijú v Bratislave a v Banskej Bystrici. Margareta sa dožila 96 rokov.
Jan (1910) bol krátko učiteľom a potom úradníkom. Pred 2. svetovou vojnou pracoval v Zbrojovke v Považskej Bystrici spolu s bratom Františkom a manželom sestry Margarety - Antonínom Váňom. Janovou manželkou sa stala Apolena Hubáčková z obce Březolupy. Ich manželstvo bolo bezdetné. Pod tlakom politiky slovenského štátu museli v r. 1941 odísť do Čiech. Usadili sa v Prahe XIII na Žarnovského č. 1046. Tak sa tu v čase 2. svetovej vojny stretli Vokounovci, Váňovci a Havlovci. Jan pracoval v Prahe ako kontrolór Čs. zbrojovky.
Karel (1913) chodil do škôl v Bratislave. Ako jediný z rodiny začal študovať na vysokej škole. V Prahe študoval Komerční inženírství na Karlovej univerzite. Po študentských nepokojoch v novembri 1939 sa dal na útek. Bojoval vo Francúzsku a potom bol vo Veľkej Británii navigátorom v RAF. V prvom manželstve s Barbarou Hazel Ball mal dcéru Gillian a v druhom manželstve s Mariou Feix mal syna Gregoryho. Karel musel z Československa utiecť 2x – v r. 1939 pred nacistami a v r. 1948 pred komunistami. Karel si v USA zmenil priezvisko na Trent. Potomkovia žijú v Kalifornii.
* * *
Pamiatkou na Vokounovcov a na dom č. 38 v Sánoch je už len brána do dvora a košatý strom, lebo dom je zbúraný.
* * *
13 generácií - štyri storočia - otcovskej línie našej vetvy Vokounovcov zo Sán:
1. Jan Řezník, nar. okolo 1590, zom. okolo 1650 v obci Sány.
2. Václav Vokoun, nar. okolo 1625, zom. okolo 1679 v obci Sány.
3. Jan, nar. okolo 1650, zom. okolo 1703 v obci Sány.
4. Václav, nar. 6.12.1677, zom. okolo 1729 v obci Sány.
5. Václav, nar. 23.1.1710, zom. okolo 1750 v obci Sány.
6. Václav, nar. okolo 1730, zom. 7.5.1805 v obci Sány č. d. 38.
7. Jiří, nar. 25.6.1789 v obci Sány č. d. 38, zom. 18.9.1848 v obci Volárna č. d. 41.
8. František, nar. 11.4.1843 v obci Volárna 41, zom. 4.9.1891 v obci Jestřabí Lhota 2. 9. František, nar. 25.11.1872 v obci Jestřabí Lhota 2, zom. 5.2.1944 v Bratislave.
10. František, nar. 15.11.1900 vo Viedni, zom. 16.7.1984 v obci Považská Teplá.
11. Jaroslav, nar. 25.8.1936 v obci Pov. Teplá, zom. 26.2.2018 v meste Považská Bystrica.12. Jaroslav, nar. 1962 v Pov. Bystrici.
13. Peter, nar. v Bratislave.